Túlivý Tuli už vo vlastnom
Pamätáte si na Tulinka z Trenčína? Po vyše roku v depozite sa aj naňho usmialo šťastie. Jeho pokojná a prítulná povaha okúzlila Zuzku s Ivanom z Bratislavy. Vzali si po dohode Tuliho ochotne k sebe ešte s dlhotrvajúcim a liečbe odolávajúcim zápalom horných dýchacích ciest. Usúdili sme, že u nich má ako jediná mačka väčšie šance na vyliečenie, než v prostredí, kde sa predsa len točia občas nejaké tie infekty a jeho imunita je oslabená. Zuzka s Ivanom s ním ochotne absolvovali sériu vyšetrení a liečbu vo Zverlande a dnes má Tulinko už dýchacie cesty čisté. Hneď na to sa Zuzka nedočkavo dožadovala aj oficiálneho potvrdenia Tulinkovej adopcie J
Veľmi pekne obom ďakujem za to, že sa Tulinka ujali.
Pre nezainteresovaného je to úplne obyčajný kocúr, ale my, ktorí ho poznáme, vieme, že je nielen pekný, ale aj čarovný povahou.
Autor: Zuzana Janočková
Túlivý Tuli
Tento príbeh začal oveľa skôr, ako samotným príchodom Tuliho do nášho bytu. Začalo to asi dvojmesačným nezáväzným hľadaním vhodnej mačičky, ktoré, ako nám určite dáte za pravdu, nie je až také ľahké a je to vážne a zodpovedné rozhodnutie, na mnohé roky dopredu. Chceli sme ich totiž všetky! No zopár ich “vyčnievalo z davu“ od začiatku nášho pátrania. Nakoniec sme našli favorita. Bol ním Kocúr Gargamel (taká menšia čierna PUMA). Áno, čítate správne. Nebol to Tuli. Kocúr Gargamel však v ten deň asi vyhral v mačacej lotérii, nakoľko sme boli až druhí záujemcovia v poradí. Týmto “neúspechom” sme sa však nenachali rozhodiť a hneď sme volali druhú alternatívu. Nášho Tuliho. Jeho elegantne flegmaticko ležérna povaha nás oslovila na všetkých jeho fotkách, nehovoriac o jeho krásnom kožúšku. Nasledovala návšteva u pani Nadi a vzájomné zoznámenie.
Ani sme sa nenazdali a sedeli sme s Tulim v aute na ceste k nám domov. Už v aute sa prejavil ako “dobrodruh” a celú cestu prespal. Zrazu to nebola len teória, ale realita. Máme v aute kocúra, ktorý bude u nás bývať a trošku sme sa zľakli, či to zvládneme. No už teraz vám všetkým neskúseným, ktorí rozmýšlate nad mačičkou možme povedať, že sa niet čoho obávať. Ale aby sme nepreskakovali...
Po príchode k nám nastalo to pravé zoznámenie. Tuli vyšprintoval do rohu pod gauč a zaparkoval tam na dobré 2 hodiny. No potom to prišlo a vystrčil hlavu. Chvíľka radosti!!! Ale on sa rýchlo premiestnil k škrabaciemu stromu, ktorý mu poskytol ďalší úkryt. Neskôr mu zvedavosť nedala inak, osmelil sa výjsť von a my sme mu mohli konečne poukazovať celý byt. Naše plány o tom, že kocúrik nebude spávať v posteli sme porušili hneď prvú noc, keď sa vyvalil k našim nohám. Za tú chvíľu, čo je Tuli u nás si pomaly, ale iste, prepracováva cestu od nôh až k tomu, aby dostal vlastný vankúš. Teraz si zatiaľ privlastňuje tie naše. Ak práve neodpočíva, sleduje všetko okolo seba. Je zvedavý, čo robíme, a či náhodou nejdeme k chladničke. Veľmi rýchlo pochopil, čo sa tam ukrýva.
Aj keď bol Tuli zo začiatku chorľavý a bolo potrebné liečenie u veterinára, všetko zvládol statočne, no a my tiež. Jeho zdravotný stav sa zlepšoval z týždňa na týždeň a bolo úžasné sledovať ako rastie aj jeho hravosť. Našu starostlivosť nám už stihol oplatiť. Pred nedávnom asistoval pri liečení zablokovaného chrbta. Dobrovoľne sa stal mačacím “termoforom“.
Týmto príbehom by sme chceli dodať odvahu všetkým, ktorý by mačičku chceli, ale boja sa (tak ako my na začiatku), že by to nezvládli. Starostlivosť o mačičku zvládne naozaj každý. Tých málo povinností, prevyšuje velká kopa radostí. Prinesie vám domov pohodu a môže vám život len spríjemniť. Nebojte sa urobiť toto rozhodnutie. Zlepšíte život nielen mačičke ale aj sebe. Na záver vám prajeme veľa odvahy spraviť to správne rozhodnutie.
Ivan a Zuzana a Tuli
06.05.2013
