Santa pozdravuje

Santík http://www.mackysos.sk/novinky/santa si našiel domov v byte v Ba, kde na neho čakal aj domáci kocúr Leo. Pani Anka bola veľmi starostlivá, pýtala sa na všetko, mala isté obavy, aby sa Leo a Santík skamarátili... nuž, niekedy to trvá chvíľu, niekedy dlhšie, inokedy za zmarenou adopciu je netrpezlivosť majiteľov . Leo bol tvrdý oriešok, no najdôležitejšíe na celej úspešnej adopcii bolo to, že pani Anka si dala poradiť a bojovala. Viem, koľko ju to stálo sĺz, času, energie a patrí jej veľké ďakujem za statočnosť a bojovnosť ... no o tom všetkom ako to všetko bolo, Vám tu píše:

"Priznám sa, nikdy som už nechcela domáce zvieratko. Do nejakych 25 rokov som mala vždy nejakú andulku a keď jedna dosť škaredo zomierala, tak som si povedala, že už to nikdy nechcem zažiť. Až do 11. 4. 2016, keď mi do života doslova vrazil Leo.
Biely zranený najdúch z ulice, o ktorom si myslím, že bol v zime vyhodený alebo sa stratil. Aj som ho chcela hneď darovať, keďže som si na mačičku vôbec netrúfala, ale ako šli dni, dáko si ma viac a viac získaval. Asi týždeň sa tváril, že je to najpokojnejší a najlepší kocúrik pod slnkom. Akonáhle som sa však rozhodla, že si ho nechám, vykľul sa z neho malý čert . 
Nebolo kúta, kam by nevliezol, nevyskočil. Doslova mi obrátil byt a život hore nohami, ale časom sa všetko upravilo. Znepokojoval ma jedine jeho smútok. Videla som, že sa sám nudí. Hrávala som sa s ním, ako sa dalo. Hračiek má tiež veľa, ale .... Nestačilo to. Svoju nespokojnosť aj dával najavo. Strúhal smutné ksichtíky, škriabal nábytok, alebo posteľ. Po čase som začala uvažovať, že by som si preto vzala druhú mačičku. Ešte viac ma presvedčil veterinár, ktorý keď ho videl, len skonštatoval: vy sa asi doma nenudíte, však? 
Začalo dlhé zvažovanie, prepočítavanie, či to zvládnem.Veľmi som však chcela pomôcť aj ďalšej mačičke. S príchodom Lea sa mi totiž otvoril svet smutného života pouličných mačičiek. Keby som mohla, vzala by som si ich aj 5, ale ... Nakoniec som si vybrala Santíka a toho mi aj odporúčali, lebo bol pokojnejší, čo divokému Leovi mohlo len prospieť. 
Santík ku mne prišiel 2 týždne pred Vianocami. Keď som ho videla v prenoske, veľmi ma prekvapilo, aký je maličký. Čakala som, že bude väčší...
 Aj som si vravela, že som asi zle vybrala. Že to ešte nie je parťák pre Lea. 
Santík najprv ani nechcel vyliezť z prenosky. Bodaj by, veď oproti nemu stál môj Leo, biela, naštvaná, syčiaca ozruta. Keď konečne vyšiel, skryl sa pod radiátor, kde strávil asi 2 hodiny. Potom vyliezol, prvýkrát sa najedol a začal sa zoznamovať s priestorom. Veľmi som sa bála, ako  zareaguje Leo. Reagoval veľmi zle, Santíka bil, škriabal a hrýzol. Zákerne ho napádal v spánku alebo tak, že zakotúľal loptičku do prostred izby. Santík sa za ňou samozrejme rozbehol  a Leo naňho skočil.
Dovtedy som si myslela, že mám menšieho kocúra. No keď prišiel Santík, videla som, že mám doma medveďa, ktorý nechce prísť o svoje teritórium. Priznám sa, reagovala som zle: Bolo mi ľúto Santíka a strašne som sa o neho bála. Nepomáhal ani Feliway ani granuly na upokojenie. Santíka som na noc začala pred Leom skrývať do kúpeľne, aby si vydýchol.
Pani Darinka bola proti a vyslovene mi povedala, aby som ich nechala spolu, lebo takto sa to môže ešte zhoršiť. Nerada, ale počúvla som. Všetci sme boli nevyspatí. Leo a Santík doškriabaní, unavení. Z práce som chodila so stiahnutým žalúdkom, že čo zas bude. Pani Darinke som vtedy denne vyplašená volala, že je zle a čo mám robiť. Vždy ma upokojila a vždy som sa potom rozhodla nevzdať sa. Až dovtedy, kým som nevidela ďalší útok, pri ktorom prišla opäť panika. Pani Darinka mi dookola opakovala, že ich mám nechať samých, mám chodiť normálne do práce a že pokiaľ netečie krv, Santík žerie, hrá sa, hoci je skrytý, je to ok. Aj tak mi to nebolo jedno. 
Dala som si ultimátum, že keď sa do 2 týždňov niečo nezmení, Santíka vrátim. Nechcela som, aby sa trápil. Hlavne, keď som sa dozvedela, že začiatok života nemal ľahký. S pani Darinkou som sa dohodla, že po Vianociach uvidíme. Stále mi vravela, že je fajn, že na Vianoce cestujem domov, že ma neuvidia a bude ich strážiť niekto iný. Môže ich to stmeliť. Vyšlo to... 
Po Vianociach som našla doma iných kocúrov. Kámošov :-.). Síce sa ešte pobijú a dosť, ale už je to iné. Už ich vidím, že sa vyoblizujú, spia občas aj pri sebe. A neraz tak, že si Santík ľahne na Leovu hlavu tak, že pozerám, či Leo dýcha. A Leo drží. Vidím, že ho učí novým veciam. Žiaľ, aj neplechám. Uvedomila som si to, keď mi obaja viseli z bundy zavesenej na vešiaku. "Zaves sa na moju bundu drápikmi" je totiž Leova obľúbená hra. 
Tak už ju hrá aj Santík . A čo poviem k Santíkovi? Spočiatku vyzeral byť veľmi pokojné a prítulné mača. Také submisívnejšie. Zdanie klame. Rastie z neho malý čertík. A veľmi asertívny. Aj som sa čudovala, že po toľkých bitkách sa nenechal väčším kocúrom odradiť. Leo ho mal v zuboch a on mu denne veselo vyjedal misku s jedlom. Samozrejme potom, čo svoju vyprázdnil. A Leo šokovane a bez pohnutia "zíral". 
Snažila som sa robiť všetko, ako mi vraveli. Všímať si Lea, vítať ho ako prvého, dávať mu žrať ako prvému. Akurát sa pri týchto radách nerátalo so Santíkom. Akokoľvek som sa snažila, bol všade prvý.  A teraz? Preháňa Lea, nedá mu vydýchnuť, berie mu hračky a zapára doňho, až kým ho Leo občas nespacifikuje. Dnes ráno Leo žral a Santík si povedal, že určite mu bude viac chutiť, keď mu skočí na chrbát a bude mu na ňom visieť ako malá opica. A Leo ďalej pokojne jedol. Niekedy vidím, že mu malý lezie na nervy, ale keď ho dlhšie nevidí, tak ho hľadá. Alebo ho v noci príde len tak vyoblizovať. Je úžasné sledovať, ako mu občas pomáha. Keď mal raz Santík problém vojsť do záchoda, Leo stále pri ňom a packou mu zozadu pomáhal. Jemu sa totiž viac zapáčil väčší záchod s dvierkami. Menší ignoruje. Apropo. Keď vravím, že Santík po Leovi všetko opakuje, tak myslím aj to, že napriek tomu, že je maličký, zvláda už aj skákanie na kuchynskú linku. Leo to prvýkrát dal v deň kastrácie, keď mal asi 10 mesiacov. Santík má 5 a neváži ani 2 kilá. Ale nevadí . Hlavne, že sa skamarátili a mne odpadol kameň zo srdca. Ešte raz vďaka za Santíka. 

Mám už len jedno odporúčanie. Je to trochu finančne náročnejšie mať doma 2 mačičky, ale nie oveľa, no je to omnoho lepšie mať ich v páre. Nechcela som veriť, keď mi to každý vravel, ale je to pravda. Je to aj veselšie . Veľakrát sa na nich nasmejem a vďaka nim málo pozerám telku. Keby som vedela, hneď by som si k Leovi na začiatku adpotovala aj druhú mačičku. Respektíve, keby som sa teraz rozhodovala a nebol by Leo, hneď si beriem 2 mačičky, ktoré sú na seba zvyknuté. Ľahšie a krajšie sa im potom žije.