Rhett, čierny suverén
Tak to tu myslím ešte nebolo. Uhľovočierny kocúrik Rhett vkráčal do nášho depozitu so suverénnosťou šelmy a noblesou leva salónov. Ihneď po otvorení prepravky vyšiel von, na ostatných hodil pohľad, ktorým jasne povedal: „Čaute, no čo tak pozeráte. Som tu!“ a vybral sa preskúmavať terén.
Ale nie tak, ako to mačky zvyknú v cudzom prostredí - nesmelo, opatrne, najprv chvíľka v kúte, pod kuchynskou linkou alebo pod gaučom niekde v bezpečí. Ale kdeže! To Rhett nemá vôbec v povahe.Popozeral v prvom rade misky, či sa niečo nájde pod zub, ovoňal každého mačiaka v dosahu a poďho obšmietať sa okolo nôh dvojnožcom. No veď on sa už niekto nájde, kto ho vezme na ruky a poškrabká. A ani nemusel dlho čakať. Hneď ako sa usadil na rukách, dôverčivo otrčil bruško a nechal sa vyškrabkať do sýtosti. Samozrejme so zapnutým motorčekom a úplne uvoľneným výrazom v mierne siamskej tváričke.
Ten kto sledoval Rhettov osud na našich stránkach sa tomu môže aj čudovať, rovnako ako ja. A to si fandím, že mám všeobecne so zvieratkami dobré vzájomné vzťahy.
Rhett sa dostal do našej starostlivosti ako jedno zo štyroch mačiat, ktoré Naďa našla pohodené v taške pri ceste. Len tak, možno sa na začiatku školského roku niekomu zunovali, možno už nebolo toľko času starať sa o ne, ako cez prázdniny. Ktovie.
Ešte v Dubnici ich dala vyšetriť a po týždni boli maličkí prevezení do Bratislavy, kde ich prehliadla naša pani doktorka. Nasledovala karanténna liečba, antibiotiká kvôli infekcii dýchacích ciest, odblšenie, odčervenie a potom odchod do depozitu.
Čas bežal a mačiatka rástli zo dňa na deň. Situácia sa trošku skomplikovala, keď Rhettovi pri hre vyskočila platnička. Pri röntgene sa zistili ďalšie dve zrastené platničky a prejavil sa už aj zálomok na chvostíku. Možno vrodené, možno následok „zodpovedného“ zaobchádzania človeka. Veď ak je niekto schopný odložiť len tak mačence pri frekventovanej ceste, asi dúfajúc, že niektoré auto zaňho spraví to, na čo sám nemá odvahu, čo si môže človek o takých stopách „starostlivosti“ myslieť?
Po kratšom pobyte v karanténe prešiel Rhett do ďalšieho depozitu, tu sa zasa prejavilo iné ochorenie. Bola potrebná ďalšia liečba antibiotikami a znova karanténa.
A tak ubehli štyri mesiace, kým sa Rhett vystrábil zo všetkých boliestok, ktorými ho život privítal. Do vienka však dostal aj nevyčerpateľný optimizmus a vieru v ľudí.
Dnes je z neho nežný a veselý čierny fešák a do našej depozitnej domácnosti sa začlenil okamžite. Spokojne sa schúli pri svojom dvojnožcovi, tak aby presne kopíroval jeho telo, dôverčivo nastrčí hlavičku, aby mohol byť škrabkaný aj pod bradou. Pozorne sleduje všetko dianie naokolo, aby mu náhodou neušlo niečo dôležité, a aby to mohol potom porozprávať ostatným, ktorí pri tom neboli.
„Vďaka“ spomínaným zraneniam, má trošičku problémy vyskočiť na vyššie položené miesta, preto bude preňho pohodlnejšie umiestnenie v byte. V domácnosti, kde bude môcť naďalej suverénne loviť umelé myšky a „kecať“ s ostatnými členmi rodiny. Viem, že Rhett to zvládne bez problémov, je to predsa malý čierny suverén.
10.01.2007
