Nikita

Drobná čierna mačička s lesklou polodlhou srsťou, na slnku hrajúcou do čokoládova. Okrúhla hlavička s obrovskými žltými očami, mačka - charakter, ale aj hrajúce sa mača A maznák nad maznákov. Moja posteľ – to je jej obľúbené miestečko na maznanie. Mám čo robiť, aby som ju neprisadla, tak sa náhli, len čo zbadá, že sa chystám na odpočinok… A keď nestíham všetky kožúšky naraz maznať, uspokojí sa aj s túlením k ďalšiemu mačiakovi – potrebuje mať len pocit, že je milovaná, dôležitá, moja. To je v skratke Nikitka dnes. A práve pre tú jej mimoriadnu potrebu kontaktu s človekom hľadáme pre Nikitku nový domov, človeka, ktorého môže milovať s celou svojou mačacou dušičkou – o ktorého lásku sa nemusí deliť.

Nikitka sa k nám dostala z útulku Slobody zvierat. Keď som ju preberala, tak som vlastne netušila, ako vyzerá. Vedela som len, že je čierna, že má operovanú panvu, že je divoká, až neovládateľne agresívna, a keď sa ju nepodarí socializovať, nemá šancu. Na ulicu nemôže, po tejto operácii a dlhosrsté zviera - to neprichádzalo do úvahy. Na bytové umiestnenie v tom okamihu rozhodne nebola vhodná.

Z prepravky svietili len tie jej žlté kukadlá a v nich jasné varovanie – zahnali ste ma do kúta, nemám kam ustúpiť, budem sa brániť. Netuším, čo vyčítala z mojich očí, ako som si ju tak trochu nešťastne prezerala – uvažujúc, čo vlastne podniknem s týmto vreckovým exemplárom krokodíla. Mala vyholený kožúšok na polovici tela. Napriek tomu, že bola už tri týždne po zákroku pokožku mala hladkú a lesklú, bez najmenšieho náznaku, že by jej tam mali narásť chlpy. Najhoršie bolo, že som jej nemohla dovoliť zaliezť niekam za skriňu – mala nariadený klietkový režim, nemali sme šancu na postupné zbližovanie.

Po počiatočných rozpakoch a ťažkostiach v komunikácii sa nám podarilo vytvoriť si denný režim. V klietke mala prepravku, do ktorej som absolútne nezasahovala – to bolo jej bezpečné teritórium. Bez problémov mi dovolila čistiť záchod, starať sa o hygienu klietky, a krááásne papkala, čím si v momente získala moje srdce. S prekvapením som zistila, že v tomto vynútenom kontakte sme si veľmi rýchlo začali na seba zvykať – a po pár dňoch ma už Nikita vítala: Tak kdeže meškajú toľko raňajky??? Kuracie prsíčka – hmmm, no dobre, môžeš si ma pohladkať – ale nezdá sa ti, že nejakých 15 deka je málo? No dobre, tak sa dojem granulami, vcelku ujdú, ale nezabudni, že aj hovädzinu znesiem…Hundrala, ale bolo jasné, že dotyk ona môže.

Prvý veľký krok k zblíženiu bola kontrola na veterine. To bolo po týždni u nás – a mala som úprimné obavy, čo mi Nikita u doktorov predvedie. Doktori pozerali tiež dosť podozrievavo po prepravke – poznali moju madam z útulku. Nikita však bola pokojná, reagovala na môj hlas, na môj dotyk – občas sa podozrievavo obzrela, či som to skutočne ja – a nechala sa bez problémov vyšetriť aj ošetriť. Boli sme jednoducho tím, patrili sme k sebe.

Týždne rýchlo ubiehali, Nikitke panva pekne zrástla, prišiel deň, ktorý som pracovne nazvala “púšťanie šarkana”. Milý šarkan vykráčal z klietky… a nič sa nedialo. Konečne, veď ona bola doma . Je to vyslovene mačička vhodná do spoločnosti ďalšej mačičky, do spoločnosti mojej svorky zapadla bez najmenších problémov.

Dnes už je plne schopná adopcie – je čas sa rozlúčiť. Netvrdím, že sa mi s ňou bude lúčiť ľahko, ale každým dňom sa náš vzťah upevňuje, a s ubiehajúcim časom sa stáva predstava neodvratnej rozlúčky stále krutejšou. Nemám nafukovací byt, netuším, za ktorou životnou zákrutou čaká ďalšie zvieratko, ktorému by som – možno – dokázala pomôcť. A neuznávam teóriu, ktorú vyznávajú beznádejní „zbierači“ mačiek. Rozhodne si nemyslím, že som jediná, ktorá dokáže poskytnúť Nikitke milujúci domov. Kde ale nájsť pre to moje prítulné, ale náramne svojhlavé stvoreniatko toho správneho človeka? Pomôže niekto Nikitke?

14.06.2006