Mňaute dvojnožci

Dovoľte, aby som sa Vám predstavila. Volám sa Elizabeth. Priatelia ma môžu volať Líza. A môžu mi aj tykať.

Požiadali ma, aby som napísala pár slov o sebe, tak tu ich máte...

Svoju minulosť si veľmi nepamätám, lebo odkedy som matka, tak celý svet vrátane mňa sa točí okolo mojich krásnych detičiek. Ale poporiadku:

V jeden chladný upršaný piatok pred mesiacom som pod kríčkom neďaleko panelákov vrhla (ako to blbo vy ľudia nazývate, akoby to bolo len tak, šup – šup) sedem drobčekov. Keď som si uvedomila koľko mám detičiek, tak ma pochytila panika. Veď sama často nemám dosť jedla, nieto aby som mala dosť mliečka pre sedem hladných papuliek. A tá zima. Och, ktovie, koľko z nich vôbec odchovám?

Hneď na druhý deň sa stala strašná vec. Ľudské mláďatá mi zobrali pár mojich drobčekov a bežali s nimi za panelák! Čo teraz? Bežať za nimi a nechať nestrážený zbytok v hniezde? Vyšla som z hniezda a začala som veeeľmi plakať. A stal sa zázrak! Spoza rohu dobehla dobrá teta a vrátila mi moje maličké. Aj som sa jej mňaukaním poďakovala. Ak pozná mačaciu reč, tak mi rozumela. Potom som hneď moje maličké začala kŕmiť. Tým málom, čo som mala. Ona stála opodiaľ a dlho telefonovala. Neviem, čo vybavovala. Po ďalšom kojení však prišla aj druhá teta a zobrali mňa i moje detičky do krabice. Dali nás do nejakého čuda oveľa väčšieho ako pes, čo divne vrčalo. Aj sa bavili o tom, že im nesmiem utiecť – no, však, kam by som utekala od detí?

No a potom - to mi bolo sveta žiť! Dostala som teplučký pelech u dobrej tety, neustále kopec papania, vôbec na mňa nepršalo...

Tá teta je moc starostlivá. Dokonca, predstavte si, akoby som sama nevedela rátať do sedem, ma stále kontrolovala, či som všetky deti zakaždým nakŕmila. No, odpúšťam jej túto urážku.

Keď moje maličké otvorili očká, hneď som im povedala, že to veľké čudo, čo sa skláňa nad naším pelieškom, je ako ich druhá mama. Aj ja som si ľudí naozaj obľúbila. Teda takých, čo majú radi nás. Aj sa dám pohladkať, aj sa rada ponosím na rukách, aj deťom (stále ich mám sedem, viete!) dovolím loziť po nich a dôverovať im.

Viem, že aj moje deti budú časom chcieť „vyletieť“ z hniezda. Teta mi prisľúbila, že ich pustí len k dobrým, láskavým ľuďom a ja jej verím. No, aj ja by som rada mala naďalej taký láskavý domov ako u nej. Ona však vravela, že musí pomáhať ďalším mačičkám. Tak to chápem. Je komu.

Najradšej by som bývala aj s jedným mojím dieťatkom. Rada by som si aj na záhradke (nie je podmienkou) pobehala, no ďaleko od svojich ľudí nepôjdem. Už vždy budem potrebovať ich láskavú náruč.

Tak, vymňaukala som vám asi všetko dôležité, tak sa držte a naďalej nám pomáhajte. My vám to isto vrátime. Dovolíme vám hladkať nás, zohrievať si na nás ruky a odbúrame váš stres, či ako to voláte.

13.09.2006