Hubert a Sabínka

So staršou paňou, ktorá pravidelne kŕmievala sídliskové micinky na jednom veľkom žilinskom sídlisku, som už dávnejšie bola dohodnutá, že sa pokúsime niektoré jej stravníčky odchytiť, vykastrovať. Následne ich vrátime späť, nakoľko sú už na sídlisku zvyknuté. Lenže takýto plán sa ľahšie plánuje ako uskutočňuje. Raz mačičky neprišli na kŕmenie kvôli počasiu, inokedy sa rozpŕchli, len čo zbadali, ako z auta vyťahujem prepravky. Ďalší raz sa síce krásne kŕmili a ich hostiteľke sa otierali o nohy, akonáhle sa ich však pokúsila pohladiť, uhýbali sa. A od 80-ročnej panej som nemohla žiadať mrštnú reakciu a trochu nebezpečnú akčnosť. Takže tento plán pomaly upadal do zabudnutia a nechali sme to "na inokedy".

Preto ma naozaj prekvapil ranný telefonát, v ktorom mi pani J. oznamovala, že sa jej podarilo chytiť jednu mačičku a či si pre ňu hneď môžem prísť, lebo micinka trošku vyvádza a ani trochu sa jej nepáči, že je zavretá v byte.
Nahádzala som prepravky do auta (pre istotu dve, človek nikdy nevie, čo stretne po ceste) a vyštartovala smerom na sídlisko. Krásna korytnačinová mačička sa naozaj dosť hnevala. Zavýjala, syčala... človek by to od tých chlpatých ani nie troch kíl ozaj nečakal.

Keď som si už vykračovala s plnou prepravkou smerom k autu, natrafila som na obrovského driemajúceho čiernobieleho kocúra. "Jednu prepravku ešte mám", vŕtalo mi v hlave. Pokúsila som sa ho pohladiť, ale kocúr o to veľmi nestál. Lenže, nebolo to úplne plaché zviera. Na diaľku sa maznal, otieral sa o stromy, keď som naňho šišlala, ale ruke neveril. Strávili sme touto hrou asi 10 minút, keď som sa pokúsila priblížiť a pozrime sa, kocúr neodbehol. Nakoniec som si ho aj pohladila a to bola tá správna chvíľa! Čapla som milého obra za kožu na krku a šup s ním do prepravky. Odprevádzala ma pani J. strašne šťastná, že sa podarilo chytiť ďalšie zviera. Ako som sa dozvedela, kocúr nebol dlhodobým obyvateľom sídliska. Len nedávno ho tam vraj niekto nechal aj s čiernym kamarátom, ktorý bol však o hodne plachší.

Ešte pred tým, než som stihla naštartovať, ma pani prosila, aby som obidve mačky nechala pred vypustením naspäť aj očkovať proti besnote. Plán bol teda jasný - odčerviť, odblšiť, odsvrabiť, vykastrovať, naočkovať, vrátiť do pôvodného teritória. "Nebojte, o 10 dní ste naspäť doma", prihovárala som sa šelmám v klietkach.

Mačička dostala pracovný názov Sabinka, z kocúra sa stal Hubert. Obidvaja boli v relatívne dobrom zdravotnom stave. Teda, vzhľadom na to, že boli sídliskoví. Boli len začervení, následkom čoho mali hnačku, mali uši plné svrabu (Hubert ich mal skutočne kvalitne doškriabané, na chrbáte prisatých zopár kliešťov, pár bĺch a Hubert kašľal. Nič zvláštne.

Micinky teda absolvovali liečenie, odčervenie, kastráciu a začala som uvažovať, že zavolám pani J., aby som jej oznámila, že mačičky vraciam. Lenže pani J. ma predbehla. V ten deň večer mi volala a prosila ma, nech tam už mačičky nevraciam. Deň predtým tam totiž nejakí výrastkovia štvali svojho psa na čierneho Hubertovho kámoša, kocúra odvtedy niet, dokonca sa pes na príkaz svojich majiteľov rozbehol aj na mačičku, ktorú mala jedna pani na vodítku a venčila ju. A pani J. sa teraz o svojich stravníkov bojí. Pravdupovediac mi slová pani J. hrali do kariet. So Sabinkou a Hubertom sme sa totiž za tie dni skamarátili a mne prišlo celkom ľúto vydať ich zase napospas sídliskovému životu.

A tak sa stali maličká Sabinka a veľký Hubert ďalšími mojimi depozitnými mačičkami. Ešte ich čaká očkovanie a budú môcť opustiť našu pivničku a v novom domove robiť radosť novým majiteľom. Pokiaľ viete o niekom, kto by uvítal doma asi 7-mesačnú roztomilú drobnučkú tigrinku s hrdzavými fliačikmi, ktorá sa nevie nabažiť maznania, alebo ak viete o niekom, komu doma chýba poriadny kus čiernobieleho kocúra, ktorý spočiatku hľadí trošku nedôverčivo, ale po prvej miske dobrého jedla do vás bude „ducať“ hlavičkou a krútiť sa a vrtieť sa, len aby ste ho nezabudli pohladiť tu aj tu, určite ho nasmerujte na naše združenie. Sabinka aj Hubert vám budú veľmi vďační.

Mačička dostala pracovný názov Sabinka, z kocúra sa stal Hubert. Obidvaja boli v relatívne dobrom zdravotnom stave. Teda, vzhľadom na to, že boli sídliskoví. Boli len začervení, následkom čoho mali hnačku, mali uši plné svrabu (Hubert ich mal skutočne kvalitne doškriabané, na chrbáte prisatých zopár kliešťov, pár bĺch a Hubert kašľal. Nič zvláštne.

Micinky teda absolvovali liečenie, odčervenie, kastráciu a začala som uvažovať, že zavolám pani J., aby som jej oznámila, že mačičky vraciam. Lenže pani J. ma predbehla. V ten deň večer mi volala a prosila ma, nech tam už mačičky nevraciam. Deň predtým tam totiž nejakí výrastkovia štvali svojho psa na čierneho Hubertovho kámoša, kocúra odvtedy niet, dokonca sa pes na príkaz svojich majiteľov rozbehol aj na mačičku, ktorú mala jedna pani na vodítku a venčila ju. A pani J. sa teraz o svojich stravníkov bojí. Pravdupovediac mi slová pani J. hrali do kariet. So Sabinkou a Hubertom sme sa totiž za tie dni skamarátili a mne prišlo celkom ľúto vydať ich zase napospas sídliskovému životu.

A tak sa stali maličká Sabinka a veľký Hubert ďalšími mojimi depozitnými mačičkami. Ešte ich čaká očkovanie a budú môcť opustiť našu pivničku a v novom domove robiť radosť novým majiteľom. Pokiaľ viete o niekom, kto by uvítal doma asi 7-mesačnú roztomilú drobnučkú tigrinku s hrdzavými fliačikmi, ktorá sa nevie nabažiť maznania, alebo ak viete o niekom, komu doma chýba poriadny kus čiernobieleho kocúra, ktorý spočiatku hľadí trošku nedôverčivo, ale po prvej miske dobrého jedla do vás bude „ducať“ hlavičkou a krútiť sa a vrtieť sa, len aby ste ho nezabudli pohladiť tu aj tu, určite ho nasmerujte na naše združenie. Sabinka aj Hubert vám budú veľmi vďační.

04.05.2008