Carlos

Príbeh Carlosa alias Karčiho .-*

Bol raz jeden obyčajný dedinský kocúr, ktorý sa k nám občas zastavil na raňajky. K nám myslím tým miesto, kde pracujem -  v Domove sociálnych služieb. Máme tu zopár sterilizovaných mačiek, o ktoré sa staráme a v tom období sa nejako naštartovala moja " mačkárska  kariéra  depozitovania ", začalo sa to zranenou Cinkou http://www.mackysos.sk/index.php?ktory=Cinka%20a%20jej%20rodinka&praca=clanky, ktorá si užíva života v zdravíčku doteraz.
No vrátim sa k tomu obyčajnému dedinskému kocúrovi, ktorému  generál Cinka dovolila chodiť k ich miskám.

Bielotigrovaný kocúr bol oproti " našim " mačkám viditeľne zanedbaný , vždy hladný, no  neskutočne vďačný, keď som ho pohladila alebo sa mu prihovorila. Celou silou duckal hlávkou o moje lýtko, celý bez seba, že sa mu niekto venuje. Často som si pomyslela, aký smutný život majú niektorí typickí dedinskí kocúri...síce si behá po slobode, no hladný, nemilovaný, zanedbaný.

Čas plynul, prešli možno aj tri roky a  raz prišiel  kocúr so zranenou zadnou labkou , ktorú ťahal za sebou. Utešovala som sa, že hádam si to jeho majieľ všimne a postará sa o neho. Myslela som na neho aj doma, nedalo mi to, rozmýšľala som , čo s tým, ale....mám právo starať sa o kocúra, ktorý niekomu patrí? Hrýzlo ma svedomie, čo ak ho majiteľ miesto ošetrenia ovalí lopatou po hlave? / Žiaľ, nič neobvyklé na dedine /

 Trvalo to päť dní , evidentne ho labka bolela čím ďalej tým viac, už som sa nedokázala pozerať na jeho utrpenie. Po práci som ho vzala na ošetrenie do veterinárnej ambulancie. Kocúr trocha bojoval, predsa len, v živote nebol v prepravke, vlastne bojoval ako lev, vydesený na smrť.
Rongen nepotvrdil zlomeninu, ale luxáciu bedrového kĺbu, čo pre dedinského kocúra neveštilo nič dobré. Bola nutná operácia, absolvoval resekciu bedrového kĺbu, popritom aj kastráciu, testovanie na FeLV a FIV, odčervenie / asi prvýkrát v živote / . Zadné stehno až po chrbát vyholené,  rana po operácii zašitá desiatimi  stehmi. Čo s ním? A tak kocúr dostal meno Carlos a  fyzicky aj papierovo zaradený do žiarskeho depozitu poputoval do karantény.

 Prvé dni znášal Carlos zle, bol v klietke,  labka sa musela šetriť , bol nervózny z malého priestoru. Každý deň dostával lieky, ktorým sa bránil , mňa doslova už neznášal. Akoby si ma nepamätal od nás z práce, bral ma ako cudziu osobu.
 Po dvoch týždňoch sa učil žiť v depozite a zžíval sa s ostatnými. Zhodou okolností sa v depozitnej miestnosti stretla štvorica kocúrov. Carlos bol z nich stavbou tela  najmohutnejší, konečne za dobu, čo bol v klietke, nabral na váhe a nevyzeral už tak zanedbane. Srsť  ostala čistá, hebká...
 V prvé dni bol viac pod kreslom, potom zalezený v domčeku na škrabadle. Zostalo to tak na celé dva mesiace. Ukázal sa iba vtedy, keď sa plnili misky, to začal pomaly, no  znova dodržiavať náš rituál, duckanie hlávky do mňa a okolostojacich mačacích spolubývajúcich.

 Labka sa pomaly hojila,  svaly spevneli, čas plynul...Na Carlosovi bolo vidieť, že sa cíti osamelo . Začal sedávať na  okne a smutno pozeral von na okolitý svet.
Vonku sa oteplilo a ja som sa rozhodla, že ho vrátim tam, kde bol ako tak šťastný.  To rozhodnutie bolo ťažké, no zdalo sa mi najprijateľnejšie.
 Vypustila som ho v jedno nedeľné popoludnie u nás v Domove- v záhrade, pri miskách, kde sa chodil najesť. Z prepravky vyletel ako gáfor, zastal až v záhrade u susedov, kde do humna chodia spávať aj tie naše mačky. Chodia tam aj napriek tomu, že majú svoje postavané domčeky, predsa len, v humne plnom sena sa cítia asi oveľa lepšie. Susedia o nich vedia, na oplátku k nám zas chodí ich kocúr jesť spolu s našimi  .
Carlos na mňa vypliešťal tie svoje veľké okále a ja som zneistela. Urobila som dobre? Karči vyzeral dezorientovane, nereagoval na moje volanie, len tam sedel a rozhliadal sa.

V pondelok som šla kŕmiť tie naše  cicuchy a volala som na Karčiho. Chvíľku to trvalo, kým prišiel, no bol tu a to bolo hlavné. Tešila som sa, že asi sa vrátil domov a dodržiava svoje zvyky tu u nás, predsa len, raňajky sú dôležité.

 No odvtedy sa situácia zmenila. Milý Karči sa nepohne od misiek, leží v tráve  pri plote a čaká...je tam ráno, na obed,  popoludní. Naše mačky su zalezené a rozlezené kade tade, len on tam je a čaká ma. Nevie sa nasýtiť môjho pohladenia, otŕča mi bruško, tlačí kapustu a mne trhá srdce !

Do včera rána bola búrka a ja som si ho predstavila, ako nevie, kde sa má schovať a čaká, kedy prídem.
No aj viem, že ten život v depozitnej miestnosti bude zas brať ako väzenie.
Tým, že je kastrovaný, nemá chuť behať za mačacími sukňami, susedov nekastrovaný kocúr ho mláti, on sa iba stiahne a bojazlivo a ustráchane čaká, kedy ho nechá kocúr na pokoji.
 Obišla som okolité ulice, pýtala som sa , či niekto nevie, komu patrí obyčajný dedinsky kocúr, no nenašla som nikoho, kto by si ho vôbec niekedy všimol, že tento kocúr žije. Možno patril nejakej starej babke, čo umrela, viem ja?

Karči evidentne nepatrí nikomu , čo je však najhoršie, ani u nás v práci ho mačky medzi seba neprijali a ja sa cítim za neho zodpovedná.  On asi ani veľmi nevylezie do toho humna, predsa len, labka je plne funkčná, ale nie na kaskadérske skoky , asi si na to netrúfa, lebo vie, že by to nezvládol

Opísala  som Carlosov pravdivý príbeh s nádejou, že niekoho jeho osud chytí za srdce a poskytne mu domov, kde by mohol žiť v dome s výbehom von. Kde by mal svoje miestečko a mohol sa vyhrievať na dvore na slnku, no aby niekom už konečne aj patril . Život v depozite alebo tu, kde je teraz, nie je pre neho dobré riešenie.
 Mne sa črtá po pätnástich rokoch práce v Domove, nové  zaujímavejšie zamestnanie a ja ho tam nemôžem nechať takého bezbranného...vydaného napospas ...čoho?

Ten pohľad, ktorým ma odprevádza, hovorí za všetko...

Prosím vás, pomôžte Carlosovi

Máte nejaký nápad? Čo by ste urobili Vy na mojom mieste?

Carlos od prvej chvíle používal v depozite mačacie WC, je nekonfliktný , až submisívny,   je kastrovaný, testovaný 

Kontakt: depozit OZ MačkySOS, Darina, 0915 820 435, darinakukuk@gmail.com
Lokalita: Žiar nad Hronom, dovoz možný (ZV, BB, ZA, PD, TN, NT, TT, BA&hellip.

14.05.2012