Správy o Nikovi

Autor: Jana Hogh

...a tak som si jedného dňa priviezla domov zo Žiaru nad Hronom Nika. Bola to internetová láska na prvý pohľad aj vďaka pani Darinke Kukučkovej. Keď prišiel do depozitu, vážil iba 1,9 kg a trápili ho všetky možné choroby. Ale Niko, dnes už môj Hugo je veľký bojovník.

Aj keď sa nedá povedať, že by návšteva veteriny patrila k jeho vrcholom dňa, znáša ju pomerne pokojne. (Apropo, práve vet. klinika je jediné miesto, kde sa viac teší do klietky, ako z klietky). Po čase sa Hugovi podarilo vyliečiť, teda priebežne sa ešte doliečuje a sem tam prekvapí novou chorôbkou, ale je to čím ďalej tým lepšie. Z pôvodných 1,9 kg má dnes už takmer 4,2 a stále rastie :-).

Keď som si ho brala, vyzeralo to, že bude, vzhľadom na svoj čiastočný handicap (drží hlávku trochu nabok), pretože mal ťažký zápal, veľmi pokojný, veľa toho nenabehá a vlastne ani nenaskáče, keďže jeho zmysel pre koordináciu bol skoro rovnaký ako môj orientačný zmysel (takže nula). No ale na rozdiel od môjho zmyslu sa ten jeho výrazne zlepšil. Dnes behá, skáče, šplhá (aby som neklamala tak pár krát neodhadne výšku, alebo vrazí do dverí ), ale absolútne nič si z toho nerobí a pokračuje vo svojich voľnočasových aktivitách.

Vzhľadom na túto jeho novú osobnostnú črtu ho musím pomaličky učiť našim hodinám na odpočinok a naopak hodinám voľného nekonečného šaňtenia (teda tým ho učiť nemusím :-). Už si zvykol chodiť spať spolu s nami a ako ranný budík je absolútne neomylný (7:30 je prvý prelet nad posteľou) a vypnúť sa nedá. No svoj zmysel pre humor, ako aj inteligenciu dokázal tým, že cez víkend sa vypína sám, prelety vynecháva a spí s nami až kým nevstaneme).

Hugo v podstate funguje ako môj osobný domáci motorček. Prepletá sa mi okolo nôh a pradie. Nikdy sa odo mňa nevzdiali na viac ako pol metra s výnimkou času, ktorý prespí a mne sa podari zdrhnúť bez toho, aby si to všimol. Pomaly začínam mať pocit, že sa z neho stávajú aj iné zvieratká a určite by som jeho osobnosť neobmedzila na kocúrika – mohol by sa cítiť nevyužitý.

Väčšinou sa správa ako psík, keď chce dobrotu sadne si, chodí mi popri nohe a stačí, keď ho oslovím len trochu vyčítavejším tónom, keď sedemdesiaty piaty krát prevráti tú istú vázu a stále sa na tom rovnako baví, hneď sa na mňa pozrie a vie, 6ze niečo z toho, čo vysrstil, sa mi nepáči. Milé na ňom ale je, že takúto "ostražitú" náladu si udrží len do chvíle, kým sa ku mne vyberie pre pohladkanie. A stavím sa, že kým dôjde až ku mne, už vôbec nevie, že mu niekto niečo vyčítal. Je to také moje malé trdielko.

Okrem toho je to tak trochu aj netopier, pretože polohy v ktorých dokáže "odkväcnúť" sa vymykajú predpokladu, že má chrbticu. Najlepšie sa cíti dole hlavou. No a v poslednom čase je aj trochu vrana, pretože namiesto mraučania si sám pre seba vymyslel nový jazyk a tak si kráka. Je to niečo medzi mraukaním, pradením a odtŕhaním lepiacej pásky :-).
Môj manžel tvrdí, že spôsob jeho pohybu pripomína leoparda, tak neviem. Leoparda sme doma ešte nemali.

Hugo má doma aj kamošku, teda našu britskú dámu Thelmu. Od začiatku sa s ňou snaží skamarátiť, nosí jej všade myšky a loptičky, akoby náhodou do nej naráža keď ide k miske, prihovára sa jej (aj keď svojim krákaním, takže neviem či mu rozumie). Ale Thelma ako správna dáma odolávala takmer 2 mesiace.

Dnes sa už pomaly z tejto nesúrodej dvojice stáva "dobrá partička", a hoci sa Thelma celý deň tvári, ako by chcela na Hugovu adresu povedať: "Ja by som si rozhodne vybrala niekoho iného", keď ho beriem na veterinu, celý čas čaká pri dverách kým sa vráti. Keď prídeme domov, nechá si od Huga prerozprávať celý výlet :-).Ale Thelma ako správna dáma odolávala takmer 2 mesiace.

Ani na jedinú sekundu som neoľutovala svoj výber a nespochybnila svoju intuíciu, pretože pri Hugovi som hneď od začiatku vedela, že to je ON.
Thelmin život so mnou a manželom by bol pekný aj keby sme boli sami, ale s príchodom Huga je úplne nový a výnimočný. Rovnako ako on.